Na mojej palubnej doske filmárskeho plánu svietila červená kontrolka „východné mestá“. Nevedel som kedy bude ten správny čas ísť do takej vzdialenej zeme ako je "východ". Áno priznám sa aj ja som mal obavy, že čo ja budem len na tom východe robiť. Veď tam nič nie je a bla bla bla. Presne ako to už býva, ľudia čo takto frflú dostanú po hube a zistia, že by nemali mať predsudky. Veď východ je nádherná krajina, plná krásnych zážitkov. Je len na nás či si chceme uchovať dobrodružstvo pri objavovaní miest alebo budeme pohŕdať týmito krásnymi mestami, ktoré sú určite ozdobou Slovenska.
Tak pekne po poriadku. Bol som po sestrinej svadbe, čiže som potreboval nejaký čas na regenerovanie mozgových buniek, dobitie energie, ktorá je potrebná pri dobrodružných výpravách. Vstal som preto až okolo pol deviatej a vybral sa na vlak smer Košice s prestupom v Margecanoch. Pri okienku kde sa kupujú lístky som natrafil na veľmi milú osobu. Vraj idem neskoro a už mi lístok nepredá. Nezdalo sa mi to ísť neskoro keď vlak mal prísť až o 5 minút. Asi sú to nejaké pravidlá, že ak nastupujete na stanici kde je len jedna koľaj tak musíte mať rezerváciu mesiac dopredu :) Nestratil som sa a samozrejme nahodil pre mňa veľmi netypický Hollywoodsky úsmev a šiel do akcie. „Poznám také zázračné kúzlo, že ak mi teraz ešte stihnete predať lístok tak budete mať veľmi krásny deň. Naozaj, mám to odskúšané.“ Čuduj sa svetu zafungovalo to. Lístok som dostal a vyčaril jeden Hollywoodsky úsmev aj na tvári mladej pani.
Kupé len pre seba a s elektrickou zástrčkou. Čo viac si môžem priať? Cesta šla z Banskej Bystrice cez Horehronie až do Margecanov. Nádhera, vlaková trať popri lesoch. Odporúčam všetkým srdciarom, ktorí majú radi prírodu. Príchod vlakom na stanicu a hneď som cítil, že nie som doma. Krásne východoslovenské nárečie pri informačnom okienku mi ukázalo, že aha tu sa rozpráva trochu inak ako som zvyknutý. Najlepšie bolo keď ma zbadal asi 5 ročný chlapec a vraví “dzciii, pána čo to robíte ujo?“ Ani to neviem napísať ale poznáte ten výraz. Páčil sa mu môj statív :)
Prvýkrát som pocítil z mojej strany neskúsenosť, respektíve podcenenie situácie. Nepozrel som si otváracie hodiny hlavnej katedrály svätej Alžbety na košickom námestí. Hlavný klinec východného filmového ťaženia. Otvorené celý týždeň len akurát v pondelok, keď som tam ja, tak majú zatvorené. Bol som z toho trošku mimo o to viac, že som si to mohol v pohode o deň prehodiť len som sa slabšie pripravil. Nehádzal som však flintu do žita a na druhý deň som vstal o niečo skorej a bežal rovno do katedrály. Časovým sklzom som si trochu zahustil deň pretože ešte o 10:00 som bol v Košiciach a to ma čakal ešte Prešov a Poprad. O to horšie bolo to, že posledný autobus z Popradu do Banskej Bystrice mi odchádzal o 17:00 ak som chcel byť v kresťanskú hodinu doma. Takže jedine čo mi ostávalo je si to všetko dôkladne naplánovať aby som sa nezdržiaval. 
V Prešove ma privítalo dlhé námestie. Škoda, že na najvyššiu budovu námestia som sa nedostal. Človek by aj zaplatil za výhľad z vežičky ale komu keď v kostole okrem modliacich ľudí nikto nebol. Poslednou zastávkou bol Poprad. Neostávalo mi už veľa času na toto krásne Podtatranské mesto. Nabudúce si zaslúži toto mesto viacej pozornosti z mojej strany. Za pobavenie stojí prehováranie jednej milej slečny aby som vyšplhal na 30 metrový komín. Ona mi dá výstroj a aj zabezpečí istenie. No mať tak o hodinu viacej času, tak sa do toho aj pustím.
Príspevky
0 comments:
Zverejnenie komentára