Naše rozhodnutie prejsť krásnou Andalúziou, nebolo náhodné. Stačí si prečítať Alchymistu a hneď má človek chuť kráčať po južných plážach Španielska. Byť ovievaný ostrým vetrom oceána, popíjať sladké sherry, či zaháňať hlad tapasom. Náš plán bol navštíviť 6 anadalúzkych miest, a ak sa podarí, tak aj vkročiťjednou nohou na čierny kontinent - Afriku.
Začalo to, ako ináč, nízko nákladovým letom z Bratislavy do letoviska Malaga. Odtiaľ sme sa presunuli vlakom do majestátnej, pôvabnej a hlavne slnečnej Sevilly. Pred Španielmi čítajte (Sevía), inak dopadnete ako ja a lístok-majster Vám nebude rozumieť. Vlaková doprava v Španielsku (aspoň v Andalúzii) ma milo prekvapila. Čisté vlaky, presnosť odchodov či komfort, proste auto sme nepotrebovali. Priznám sa, mal som trochu obavu s objednávaním ubytovania cez https://airbnb.com , ale prvá skúsenosť dopadla na výbornú. Sevillský chlapec Alfredo nás privítal plynulou angličtinou, čo bol posledný dotyk s angličtinou. Odporúčam všetkým tým, ktorí uprednostňujú míňanie peňazí na zábavu, jedlo, alkohol, pred vyhadzovaním peňazí na ubytovanie. Neprišli sme predsa poznávať hotely, ale krajinu. :)
Najväčšia katedrála na svete, rodisko Krištofa Kolombusa, vášnivé flamengo, či pevnosť Alcazar, to sú istotne skvosty Sevilly, no mňa dostala možnosť prebicyklovať mesto krížom-krážom. Možnosť dvojprúdových chodníkov pre bicykle som nemal ani v Amsterdame. Proste úžasné a bezpečné. Určite odporúčam ako dopravný prostriedok a skvelý spôsob ako sa opáliť.
Býčie zápasy sú večná diskusia medzi miestnymi alebo cudzincami. Na jednej strane utrpenie zvierat, na tej druhej tradícia a identifikácia španielskej kultúry. Večný rozpor, no názor si vytvára každý sám. Ten náš sme si tiež vytvorili počas 2 hodín zápasu, kde sa striedalo umenie so smrťou.
Začiatok mája a našu cestu do Cádizu spríjemňuje 32 stupňov. Obrovské pláže, nikde nikoho. Ráno vybaľujeme deku na pláži tesne vedľa oceánu, no za pár hodín vplyvom odlivu musíme prejsť peknú diaľku, aby sme sa dostali k vode. Poriadne studený je v tomto čase Atlantický oceán, obzvlášť keď je ešte pred dovolenkovou sezónou a od chrbta Vám fúka ostrý morský vietor. Večer ostal čas v miestnom bare zmierňovať bolesť našich spálených, nenakrémovaných chrbtov lahodným sherry z tejto oblasti.
Bar okrem jedla a pitia poskytuje originálny pohľad na holé fotografie cudzincov. Mal som trochu obavy, že aj my sa staneme chvíľkovými pózermi a naše polonahé telá budú skrášlovať Cádízku bodegu. Bohužial, či naštastie nestalo sa tak.
Ďalší deň patril najjužnejšej časti Španielska - Tarife. Mesto preslávené hlavne windsurfingom. Taký silný vietor som snáď ani nezažil. Každoročne na toto miesto, okrem tisíc nadšených surfistov, priletí milión vtákov, ktorí migrujú do teplých krajín. My sme sem migrovali hlavne kvôli možnosti prechodu do Afriky. To sa nám aj podarilo nasledujúci deň. Po minuloročnej nevoľnosti na lodi, ktorou sme cestovali na Favignannu (ostrov patriaci Sicílii), som očakával maličké komplikácie so žalúdkom na ceste do Tangieru - severné prístavné mesto Maroka. Dopadlo to ako ináč na výbornú a ja som sa nedogr...l. Touto cestou dávam poklonu všetkým tým, ktorým sa podarilo prežiť a nestratiť sa v tomto meste bez sprievodcu. Bez neho by sme sa tam určite stratili. Miestami som sa cítil ako lovená zver, pri nedobytných pokusoch obchodníkov Tangieru. Oni by boli schopní predať aj vlastné koleno ,ak by sa našiel kupec.
Jedine v jednom meste na svete autá čakajú pred závorami na lietadlo, nie na vlak. V meste kde sa rozpráva španielsko-anglicky. V meste, ktoré leží na juhu Španielska a patrí Veľkej Británii - v Gibraltari. Letisko hned vedľa futbalového štadionu, či benzínovej pumpy. Obrovská skala, kde voľne žijú opice makaki. Mesto, ktoré bolo dobývané celé stáročia. My sme ho dobýjali jeden deň a v celku úspešne. Odporúčam si zobrať na začiatku hneď po prechode hraníc sprievodcu s autom. Je to lepšie ako sa len vyviesť lanovkou a potom prepotený šlapať na vrchol Gibraltaru. Auto nás povozilo po celom Gibraltare s vtipnými komentami miestneho rodáka. Všetko to stihol za 2,5 hodinky. Bez neho spoznávanie (dobýjanie) trvá aj 6 hodín. Zvyšný čas, ktorý sme mali sme prekávičkovali čakaním na autobus do Malagy.
V Malage sme mali za cieľ 2 veci. Vidieť múzeum maliara Picassa a nájsť oblúbenú reštauráciu herca Antónia Banderasa. To prvé sa nám podarilo, to druhé iba na polovicu. Nenašli sme jeho reštiku, ale inú. Do nájdenej chodia zasýtiť svoje krky známe osobnosti španielskej kultúry. Je taká známa, že som aj zabudol jej meno :) Chuť čerstvého jamonu (španielskej šunky) zapíjanej andalúzkym vínom podčiarkli naše malé dobrodružstvo južným Španielskom.
O Malage sa vraví, že má najkrajšie pláže v celom Španielsku. Podľa mňa to nie je pravda, pretože tie v Cádize sú krajšie. Čo sa však reštaurácií a barov týka v počtoch barov na kilometer štvorcový je určite v prvej päťke v Európe. Za zmienku ešte stojí návšteva katedrály počas španielskej bohoslužby. 10 dní cestovania nás kompletne príjemne unavilo. Odporúčam každému milovníkovi dobrého vína, jedla, lahodného sherry, navštíviť práve tento kraj.
Príspevky
