Hlavné mesto provincie Ligúria - La Spezia

Turistický odrazový most do vysnívanej oblasti Cinque Terre je určite mesto La Spezia. Mesto s námorným prístavom a vojenskou akadémiou je typickým turistickým letoviskom. Naštastie, je koniec mája a sezóna nie je ešte v plnom prúde. Za ten týždeň čo sme tu, som prevažne videl Američanov, Nemcov, Japoncov a sem tam Taliana. Prvý večer sme mali šťastie na rodeného talianskeho Rómea, ktorý nám naservíroval večeru za pár eur. Jedálny lístok bol určite generačný, dedený po starom otcovi. Súdim to podľa prašnej patiny a záhyboch na plastovom lístku. Koberec na stole tiež nepridal na prvom dojme. Najšťastnejšia bola určite dcéra, ktorá bola z 60 ročného Rómea určite unesená. Rómeo možno nemal až taký šarm, ktorým by si ju získal, ale čerstvá focaccia (taliansky chlieb) definitívne zabrala.

Vyznávačom turistiky určite odporúčam turistické chodníky v tejto oblasti. Doslova tu existujú 100ky chodníčkov nad prekrásnym modrým Ligúrskym morom. Výhľad z útesu pri rannom behu určite stojí za to. Život v minulosti tu musel byť krásny, ale krutý. Dnešným problémom tunajších ľudí je určite parkovanie a komunálny odpad. Rezidenti majú špeciálne upravené koše na "kľúčik", kde hádžu separovaný odpad. Ja ako turista, si neotvorím. Náš odpad teda ostáva nedoriešený a do stratena uschovaný v apartmáne, kde sme bývali.

 

Asi najviac ma vytáča na talianskom spôsobe života - poludňajšia siesta. Chápem, že reštaurácie bývajú od 13:00 do 16:00 zatvorené, ale prečo sa s tým stretávam aj v supermarkete? Neviem si predstaviť, že by u nás v takom veľkom reťazci, ako je Tesco, či Coop napísali malú ceduľku, že dnes máme od obeda siestu a otvoríme až o 16:00.  Chápem, že taliani obedujú a večerajú neskoro večer, ale až takto do extrémov to hrotiť. Taliani nepoznajú môj hlad a náladu okolo neho 🙂.

Odpustil som im túto trúfalosť až nasledujúci deň, kedy ma dostala nádherná pláž Baia Blu. Ak si tu nájdete parkovacie miesto tak máte vyhraté. Potom vás už čaká len málo osídlený priestor medzi morom a prírodou. 

Nádherné pláže nájdete určite v Porto Venere. My sme okrem toho našli aj najlepšiu pizzu na svete. Dlhé roky bol môj najkrajší gastropizza zážitok v zime, v Dolomitoch na chate pri lyžovačke. Tento týždeň bola však latka poriadne posunutá.

Posledný deň sme strávili v jednom z dediniek Cinque Terre - Riomaggiore. Bola to už moja druhá návšteva tejto úchvatnej dedinky a myslím, že som si opäť niečo pocitové odtiaľ odniesol. Ako sa hovorí, raz vidieť je lepšie ako 100x na fejsbučiku scrollovať.

Rytmus života vo Florencii

Ubytovali sme sa tesne za tabuľou s nadpisom FIRENZE (Florencia). Jednou nohou v meste a tou druhou na vidieku. Do historického centra to máme peši 40 minút, za to do prírody 5 minút. Výhodou tejto pozície je nočný pokoj, ticho, žiadny zablúdený turista, či rozjašený talian na mopede. V noci sem tam počuť zavíjajúceho psa, ale to by som nebral ako veľkú nevýhodu.

Máj je ideálny mesiac na spoznávanie cudzej krajiny. Nieje ešte tak teplo a turisti sa dajú zvládnuť. Spoznávanie krajiny sa dá robiť aj inak ako to robia ostatní. Ja som sa to rozhodol urobiť počas ranného behu.  Nechýbala svojka na námestí Piazza del Duomo či Palazzo Vecchio s minimom nadržaných turistov.

Základná charakteristika mesta teda zvládnutá ešte v skorých ranných hodinách. Inak je to tu poriadne preplnené. Skúsili sme takéto svojky aj s plne naloženým kočíkom, ale to už nebolo ono. Po prvom týždni už viem, kde pôsobili a čo robili moje obľúbené korytnačky z detstva Leonardo, Donatello, Michelangelo a snáď aj Raffaelo. Cestou späť sme prešli slávnym mostom Ponte Vecchio. Neviem, čo všetci na ňom vidia. Počas druhej svetovej vojny to bol síce jediný most, ktorý sa nikto neodvážil zbúrať pre jeho historickú hodnotu, ale na mňa až tak nezapôsobil. 

Samozrejme každému sa páči niečo iné, takže to už nejdem rozvádzať. Určite odporúčam trochu zabudnuté námestie Piazzale Michelangelo, ktoré leží tu: https://goo.gl/maps/Vxf7bhk5Qgo. Odtiaľ vidíte Florenciu ako na dlani. Od rodeného taliana sme sa dozvedeli, že neďaleko našeho príbytku je kláštor, kde na príkaz Napoleona bol pred pár stovkami rokov na určité obdobie presťahovaný pápež https://goo.gl/maps/otSPKj2aKS12 Zaujímavosťou je, že mnísi v kláštore mali povolené sa  medzi sebou rozprávať len jednu hodinu týždenne. To by sa niekedy zišlo aj v dnešných časoch na určitých miestach. :)

Tiež som sa už stihol zamilovať do toskánskych vín. Florencia leží v severnej časti vínnej oblasti Chianti, čiže kvalitné víno tu nechýba. Návšteva supermarketu mi vyrazila dych v podobe výberu zeleniny a ovocia. O bresaole (sušená šunka) alebo ciabatte (taliansky chlieb) škoda aj písať ódy. Jednoducho raz vyskúšať je lepšie ako 100x čítať. Z domácich prác som vyskúšal improvizovanie nad sporákom pri varení rizota na bielom víne podľa talianskeho receptu. Neutíchajúci hlad aj po zjedení  rizota nás napokon prinútil návštíviť pizzeriu.

Cez víkend sme stihli navštíviť 7 div sveta - šikmú vežu v Pise. Odporúčam si ju pozrieť cez google maps walking tu je link https://bit.ly/2IxDn0U. Škoda, že to bolo historicky jediné čo som v Pise stihol vychutnať. Nie že by tam nič iné nebolo. 😉 

Ak by som to zhrnul, prvý týždeň bol určite adaptačný. Museli sme si nájsť náš nový režim v meste, ktoré sa  nazýva "Atény Talianska”.


Uvidíme, ako dopadne tento týždeň. Máme naplánovaný kurz pečenia koláča tiramisu alebo návštevu ochutnávky vín v oblasti Chianti. 

Ako sme sa rozhodli žiť v Toskánsku

Už dávno tento blog nie je o cestovaní Stredoslováka po svete o samote. Už je to o cestovaní malého štopla s dvoma rodičmi. Človek chce aspoň raz vyskúšať digitálne nomádstvo. V dnešnom svete to už nie je problém. Bývam v Banskej Bystrici a počas roka mám pracovných klientov v Bratislave, Prahe alebo iných mestách. Ich nezaujíma, že moje sídlo je Banská Bystrica. Ich zaujíma kvalita dodaných služieb. Práve online svet nám otvára ďalšie dvere - pracovať mimo Slovenska a zároveň spoznávať iné kultúry, miesta, ľudí, zvyky, kuchyňu...

Žiť v zahraničí nemusí hneď znamenať polročné šetrenie peňazí. Žiť v zahraničí tiež nemusí znamenať rezerváciu štvorhviezdičkového hotela a stravovanie sa v luxusných reštauráciách, či každý deň si bohémsky “užívať”. Žiť v zahraničí môže znamenať aj vykonávanie rutinných každodenných aktivít na ktoré sme zvyknutí z domova (pranie, varenie, nákupy, babysitting, ranné behy, “bežná pŕaca (programovanie)” atď.). Stačí si prenajať lacný byt cez AirBnB, priplatiť si za internet a život v zahraničí môže začať. Bežné výdavky ako strava je možné riešiť cez “Billu”, uterák si človek vie oprať aj sám a špagety, či natretý croassant tiež zvládne každý. Výdavky sa tak vyrovnajú výdavkom v Bratislave. Už sa len “nejak” dostať do toho zahraničia.

Ako prvý pokus digitálneho nomádstva alebo detašovania pracovnej kancelárie mimo Slovenska sme vybrali Toskánsku časť Talianska - Florenciu. 

Cestu lietadlom sme zamietli, pretože by to bol pre našu 10 mesačnú dcérku veľký šok. Skúsili sme auto s tým, že celkovú trasu do Florencie sme rozdelili na dve časti. Prvá zastávka bol Klagenfurt s prenocovaním, finálna zastávka už renesančná Florencia.

Klagenfurt ma zaujal nie len erbom na ktorom je zelený drak ale aj zelenými palmami v strede mesta. Palmy vyzerali zvláštne a mal som pocit, že sme v Cádize na juhu Španielska a nie na juhu Rakúska. Každopádne ho hodnotím ako príjemné mesto s veľkosťou obyvateľstva o niečo viacej ako Banská Bystrica 🙂

V noci nám však Klagenfurtský drak zaklopal na dvere a jeho plameň, v podobe blesku, vyhodil poistky v byte. Neostávalo nič iné len ísť  spať o ôsmej s našou dcérkou. Nevadí, veľké plány sme aj tak v tomto meste nemali.

Druhý deň sme už plnou rýchlosťou uháňali po talianskych diaľniciach cez mestá ako Udine, Benátky, Bologna až Florencia. Našu spanilú cestu nepokazilo ani vysoké mýto talianskych dialníc. Nasledujúcim domovom na pár týždňov bude hlavné mesto Toskánska - Florencia, ale o tom až v ďalšom článku.