Prvá stovka - 100BB verzia B

Vstávať som chcel o pol šiestej, ale telo sa už nevedelo dočkať novej skúsenosti a ja vstávam 4:00. Raňajky, hygiena, zapínam hodinky a prvé kilometre sa už točia. Cieľ celodený výbeh okolo rodného mesta Banská Bystrica tak, aby to vyšlo na 100km. Do rezervy beriem čelovku, ale v kútiku duše dúfam, že ju nebudem potrebovať.

Plánovaná trasa

Vedel som, že na tejto ceste budem riešiť a odstraňovať kopu malých, ale aj veľkých problémov. Ultra je o tom. Vyriešim jeden problém, bežím, bežím, príde další, riešim, bežím, a tak dookola. Nečakal som, že prvý problém príde na 5 km niekde v Skubíne. Dlhá ulica, všade domy a ja “musím”. Ale, kde? Okej tento problém nerozpíšem. Vyriešené.

Mapu som mal so sebou, ale chcel som vyskúšať navigáciu v hodinkách. GPX súradnice ma mali navádzať počas celého dňa, keďže plánujem bežať aj mimo turistické cesty. Prvé kilometre mi to vôbec nešlo a kufroval som každú chvíľku. Nie a nie sa trafiť na správnu trať. Prvých 10km a ja strata pol hodinky oproti predpokladom. 

Dostávam sa do Malachova, kde to ako tak poznám a už šlapem smer Pršany. Odtiaľ sa pozerám na vysoký kopec Panský diel a zamrazíma ako je to ďaleko. Vravím si, keď budem tam, tak to budem len na polceste 😞

Výhľad z Pršian

Nasleduje nie veľmi obľúbená trasa, využívaná hlavne bežkármi v zime. Prameň Grófov obed, či zaujímavé teplotné rozdieli v lese pridávajú na nálade. Dostávam sa na Králiky, kde si opäť vyťahujem “kufor” v podobe zlej odbočky. Neviem prečo som mal v hlave, že je potrebné vybehnúť až hore na Králiky, keď na mape ja jasne zakreslené “hore nechoď, ale do prava smer Tajov”.

Krásne lúky smer Tajov, Riečka až prichádzam na Riečianske sedlo odkiaľ si to skracujem do Uľanky. Do Jakuba sa mi nechcelo. V Uľanke mi došla voda a krčma bola zavretá. Do Španej doliny stúpam s vyplazeným jazykom. Odmena v podobe dobre vychladenej desiatky a príjemný úsmev čašníčky v rokoch pridáva energiu. Smerom na Šachtičky stretám rodinku turistov. Deti v predu na 100 metrov, rodičia v zadu tesne pred infarktom. Šachtičky - Selčiansky diel nekompromisne po žltej. Žiadne Zachádzky v tomto pekelnom 30 stupňovom teple. V Selciach sa napájam na cestu, ktorá ma priviedla na miestny Salaš, ktorý stráži rozzúrený trhač ľudského mäsa - jazvečík.

Selčiansky diel

Došla voda už po tretí krát a ja sa obávam či to dobehnem do Slovenskej Ľupče. Mením smer cesty a už sedím s miesnymi ochutnávačmi piva v krčme Priechodu. Odtiaľ sa snažím napichnúť na cestu podľa plánu a po 15 minútach som ju našiel. Ľupča ma privíta kávou a radlerom. Zapamätal som si, že z Lupče je to zelenou na Ponickú Lehôtku akurát som si nevšimol, že z Ľupče to ide na dva smery zelenou. Ja si nešťatne vyberám tú čo ide na Ľubietovú. Problém by to nebol, pokiaľ by som to zistil hneď a nie až po hodine. Takže ďalší kufor a ja už naozaj musím zmeniť návratovú cestu. Plán ísť cez Poniky nevyšiel a ja volím cestu cez Šalkovú popri Hrone. 90 km poriadna kríza a bez Redbulu by ma hľadali ešte dnes. Chýbajú mi kilometre tak sa ich snažím nazbierať na Vartovke. Ale je to o hubu keď telo cíti, že je už doma a musí ešte vymýšľať kilometre na prázdno. Po 97,5 km som nakoniec dorazil domov a tie 2,5 kilometra nechávam vyhniť do stratena.

Bol to nádherný krst a meranie svojich síl pri sólo behu bez podpory. Teploty ma nešetrili, ale tak to má byť. Musí to bolieť aby zážitok stál za to.

Večer si dávam horúci vývar, ktorý ma zázračne postavil na nohy. Strečing rutinérsky sabotujem :) 

Track mojej cesty https://connect.garmin.com/modern/activity/5188075725

UTBB - prvý ročník z pohľadu PACERa

Taliani majú UTMB, bystričania vytvorili UTBB. Podujatie so vzdialenosťou 155km s prevýššením +6700m. Inými slovami ultra túra okolo Banskej Bystrice

Andrej Feik prišiel s nápadom spojiť bystrických bežcov s martinskými. Excelovský eliťák Mário Jánoš vytunoval Andrejov prvoplánový náčrt trasy do najmenších detailov. Potravinový proviant zabezpečený, podpora dohodnutá a dobrodružstvo mohlo začať. Priznám sa, veľkú pomocnú ruku som pri organizácii nepodal, ale niekedy sa človek jednoducho “zvezie” na dobre upečenom a naservírovanom podujatí. 

20:30

Také uvítanie u Žofovcou v Malachove na spoločnom predštartovom briefingu nemali ani bežci na UTMB v Taliansku (ľahko sa to píše, na UTMB som nikdy nebol). Príjemná atmosféra, dobrá nálada vo vzduchu a veľa, veľa dobrej kávy naznačovalo, že dnes to bude niečo opäť nádherné. Partia týpkov a sadomasochistov sa chystá v ústrety noci na svoj beh okolo Banskej Bystrice.

21:45

Na prázdne parkovisko Sliač dorážajú 3 plné auta nadržaných bežcov. Spoločné cikanie, fotenie a synchronizácia GPS signálu. Jedenásť bežcov a ani jeden si nezabudol čelovku. Divné.

22:00

Štart výpravy smer Sliač kúpele. Kilometer a pol a hneď prvá zastávka na prameni načerpať vajcovku do našich fliaš. Kúpeľní hostia chýbali a my strácame podporu divákov.

22:15

Nasleduje smer Lukavica a príjemné výhľady na vysvietené mestá a dediny. Počasie je vydarené letné. Nie veľmi teplo ani zima. Miestami našu účasť doprevádza letné mrholenie, ktoré je v celku príjmený spoločník. Za Bečovom v dialke nad Chochuľkou blesky. Nevieme identifikovať, či sa jedná o piatkovú laserovu šou na Hrochoti alebo je to ozaj búrka niekde v okolí Brezna. Uvidíme.

00:50

Na Hrochoti stretávame partiu podgurážených Hrochoťanov, ktorí nám silou mocou chcú ukázať kadiaľ máme ísť. Dopĺňame vodu v miestnom koryte a vyrážame do lesa.

Prechádzame Žiarec, kde nás chytá dážď. Zopár pádov na rozmočenej ceste, ale žiadne zdravotné straty. Nemať Andreja na čele pelotónu, tak sme stratení už na Veľkej Lúke, 5 kilometrov od štartu. Študovať mapu ste mohli niekoľko hodín, ale zorientovať sa v nočnej prírode chce skúsenosti a inštinkt "ultra predáka".

4:00

Začína sa brieždiť a my ani netušíme, že za pár minút zažijeme neskutočný východ slnka z Vepra a Hrbu. Všetkých nás to ráno po niekoľkých hodinách behu povzbudilo. Ak by sme to chceli takto naplánovať, určite by to nevyšlo.

5:00

Chata pod Hrbom, Žiabky a jedno zablúdenie tesne pred Predajnou. Tu stretávame staršiu pani, ktorá "venčí" v túto skorú hodinu svojho vnuka. Nechcel by som mať babku, s ktorou by som ako 5 ročný musle ísť do lesa v sobotu na prechádzku. Chudák chlapec.

Toto by bol môj skromný sumár cesty, ktorú som, ako PACER absolvoval. Bolo mi ľúto, že som už ďalej nemohol pokračovať s ozaj fantastickou partiou - Ultra bežeckou elitou stredoslovenska. Po pár hodinách som sa dopočul, že ich čakalo ešte veľké dobrodružstvo na hrebeni Nízkych tatier, ale to už tento článok nezachytil.

Touto cestou veľké ďakujem, že som sa mohol zúčastniť.

https://connect.garmin.com/modern/course/34804412

Obed na Borišove

Predpoveď počasia sľubovala len oblaky, no nie raz sa mi stalo, že Miško plánuje a príroda mení. 8:30 a ja v aute nechávam pršiplášť. Cítil som sa ako skúsený, životom ostrieľaný borec.  Príroda mi dala facku hneď po 42 minútach v podobe dažďa s ľadovými krupami. Na Líške som sa otáčal s pocitom, že dnes som dovolenku bral zbytočne. Pomaličky, v ukrutnom daždi som zostupoval až po 3 vlek a nadával si, akú chybu som hneď na začiatku spravil. Slniečko ma asi vypočulo a ako prišiel nečakaný dážď, tak aj odišiel. Otočil som sa a dal dňu druhú šancu.

Križná síce v oblakoch, ale nie taká nehostinná, ako pred pol hodinou. Cestou na najvyšší vrch Vysokej Fatry - Ostredok som sa cítil ako na diaľnici. Červený, široký trail sa dá prebehnúť aj naslepo. Zbeh až na Koniarky a potom nastáva majestátny výhľad na Ostredok a Ostré brdo z druhej strany. Z tej krásy sa mi tlačili až slzy do očí  (precitlivený malomeštan).

Druhá diaľnica po červenej je cesta na Ploskú. Príjemne ma unavila a vytvorila potrebné miesto na vytúžené obedné pivo na chate pod Borišovom. Tam ale rada ako na teplé rožky. Nikam sa neponáhľam, tak si neplánovane vystúpim na Borišov. Urobil som dobre. Výhľad z Borišova stojí absolútne za to. Už sa opakujem, ale na strednom Slovensku máme okolo seba klenoty. Utekáme do Álp a kadejakých zahraničných kopcov a pred našimi oknami sa skrýva nádhera. 

Pivo som si vychutnal a preložil orieškami. To bol moj obed a v podstate všetko čo som mal na celú cestu pripravené. Úplne stačilo. 

Cesta späť ani neviem, ako ušla a mne nejak nestačilo. Na Krížnej moje hodinky ukazovali málo kilometrov aj keď prevýšenie som mal najazdené 2400m. Hybaj na

pivo do hotela na Kráľovej studni. Kilometre pribúdali a hlad predbiehal smäd. Krutá facka po druhýkrát. Hotelový bufet je otvorený štvrtok až nedeľa , dnes je však streda. 

Otočka a naspäť smer Krížna. Z Križnej do Tureckej to bolo ľavá-pravá, ako vždy, no na parkovisku v Tureckej som ešte musel nadbehnúť kilometer, aby som mohol celý beh označiť ako maratónsky.

Celkovo 42km prevýššenie 2800m

https://connect.garmin.com/modern/activity/5033814062

Nádherný deň voľna. 

Za pamiatkami Paríža

Na moje prekvapenie vstávanie o 01:30 (sobota) mi nerobilo problém. Všetko nachystané, smer jasný.

BB - Viedeň - Paríž odlet 6:50 s parkovaním na letisku. Cesta na letisko dopadla na výbornú a nevyrušila ju ani diaľničná príhoda splašenej mačky vrhajúcej sa pod naše auto. Reflex v takú skorú hodinu zafungoval, až som bol vďačne prekvapený. Po prílete do Paríža nás dohodnutý vodič čakal na nesprávnom termináli. Nemám z minulosti dobrú skúsenosť, ak sa spolieham na niekoho iného. Tento raz to bola cestovná kancelária, respektíve ich vybavený vodič. Telefón pomohol a po hodine čakania, sme sa dočkali. Vodič si to vyžehlil luxusným mercedesom a príjemným vystupovaním. Ten večer sme stihli navštíviť gigantickú galériu v Pompidouovom centre. Zaujímavosťou je novodobá architektúra  v historickom centre Paríža. Bila do očí na kilometre. V krajine vína a obzvlášť v Paríži, by som nečakal, že budem večer otvárať víno zubnou kefkou.  Improvizácia žala úspech v podobe lahodného francúzskeho Merlotu.

Druhý deň ako z rýchlika - Víťazný oblúk (Arc de Triomphe), druhá najbohatšia ulica sveta (Champs Elysees), Eifelovka (Eiffel tower), vojenská univerzita (École Militaire), invalidovňa (Hôtel des Invalides), Luxemburský palác (Palais du Luxembourg), Most Alexandra III. Obelix (egyptský dar Francúzom) a nakoniec exteriér múzea Louvre (Musée du Louvre). Močové mechúre dostali riadne zabrať, pretože nebol čas zastavovať pri takom kultúrno-informačnom pretlaku.

Tretí deň sa začínal v časti Montmartre. V minulosti to bolo samostatné mestečko nad severom Paríža. Dnes je to jeho časť. V meste na kopci hľadalo inšpirácie a lacnejšie bývanie mnoho mladých, či starých umelcov z celého sveta. Ešte aj v týchto časoch bolo cítiť príjemnú atmosféru a vôňu čerstvo namletej kávy. Zaspomínali sme si krátko na muzikál Moulin Rouge a tiež zavítali na ostrov Cité, kde je umiestnený Chrám Matky Božej v Paríži (Notre-dame de Paris). Určite odporúčam plavbu po rieke Seina. Bola to príjemná bodka dňa. S tou bodkou ešte pomaly, pretože náš deň končil až o druhej ráno. Neodolali sme, a po druhom otváraní tentoraz bieleho Burgúnskeho vína, opäť raz  zubnou kefkou, sme sa vybrali opäť na Víťazný oblúk a odtiaľ na Eiffelovku. Tentokrát v noci. Problémom bola cesta naspäť a odstavené metro, či grcajúci pasažier v autobuse.

Štvrtý a zároveň posledný deň priniesol kultúrny a fyzický útlm. Bolo to už na nás dosť, tak sme to poňali trochu netradične. Výletom do štvrti Saint-Denis. Domov národného štadiónu Stade de France. Dejisko finále MS vo futbale v roku 1998. Od sprievodcu štadióna som sa dozvedel veľmi veľa zaujímavých informácií a mal možnosť vidieť hráčske, či prezidentské priestory. 

Príjemný poznávací zájazd, veľa kultúrnych zážitkov a ďalšie veľké mesto aspoň trochu okukané.

Krásy Malorky

Začalo to príhodou ako z filmu. Odložených 150 eur, (ktoré slúžilo ako vreckové), som zabudol v pase. Letisková kontrola za priehradkou galantne otvára môj pas a šup peniaze jej vyskočili do náručia. Sekunda jej prekvapenia, dych sa zastavil a ja som sčervenel ako paradajka. Moja manželka to však obrátila na srandu. Vraví jej : "Stále sa ho pýtam, kde sú peniaze a oni sa konečne našli". Všetci sme sa pobavili a náš výlet mohol začať. Tento rok to bolo prvýkrát kompletný servis. Nechali sme naše starosti na cestovku a okrem vybrania destinácie a povinnej platby, nebolo treba nič riešiť. Naš výlet do Cala d'Or na Malorke nemal žiadne výrazné komplikácie, ak nepočítam ranné vstávanie o 3:00, či neprítomnosť sľúbeného delegáta v Palme.

Zažili sme 'tenkrát poprvé' - cesta lietadlom s našou princeznou. Keďže čas pred dovolenkou bol nabitý programom, prácou a učením, nestihli sme stresovať, ako to celé zvládne princezná, ale ku podivu, cesta prebehla pohodlne. Žiaden plač, žiadne slzy, stačili DRU tyčinky a puzzle skladačka.

Pláže na východe Malorky ľudia odjakživa nazývajú kaly. Sú to také malé skalnaté útesové pobrežia, upravené na kúpanie. Voda prirodzene studená, ale čistá a azúrova ako v Karibiku. Španielska kultúra na nás dýchala z bielych oblých domov so zelenými okenicami, z paliem upravených do tvaru ananásu, z veľkej gotickej katedrály v hlavnom meste Palma de Mallorca a samozrejme zo Sangrie (víno s ovocnou štavou). Unikátom nášho malého mesta bol aj pozostatok pevnosti Es Forti, z ktorej bol dych berúci výhľad na nekonečné more, ostatné mestské kaly a lode prichádzajúce do prístavu. Jedno doobedie sme sa autobusom vybrali aj na najkrajšiu pláž Cala Mondrago. Príchod autobusu nebol s nemeckou presnosťou, ale ten výlet stál za to.

V meste, kde sme bývali existovali len tieto typy ľudí - Angličania, Nemci, lokálni Katalánci, a my. Je to raj pre Angličanov, takže všade bolo počuť 'speakovanie'. Rôzne prízvuky, skracovanie slov, bolo im ťažké rozumieť a nám bolo ťažko sa dorozumieť, keďže náš prízvuk bol slovenský. Našej princeznej to však nevadilo. Každú konverzáciu začala slovom 'helou' a potom šla svojou cestou. Ku koncu dovolenky zmenila pozdrav na 'ola', ale aj tak jej všetci rozumeli. Zaujímavé, že?

Taktiež som zistil, že mám vysoko nastavenú latku vďaka našim krásnym a príťažlivým slovenským ženám, ich vzťahu a starostlivosti k deťom a prirodzenej priateľskosti voči ostatným.

Rivalita miest je podchytená už v mladom veku Angličanov. Presvedčil nás o tom chlapec s dresom Manchester City, ktorý bol nenávidený hneď prvú minútu, ako navštívil detské ihrisko, ktoré patrilo desaťročným chlapcom zjavne uznávajúcim klub Manchester United. Terčom posmechu sme boli aj my, kedže sme nerozprávali "ich" rečou. Chlapci sa ale prepískli, keď im manželka s kľudom Angličana po anglicky povedala, že ich jazyku rozumieme a vieme o čom hovoria. Zahanbení junior hulligans stíchol a my sme do konca pobytu získali patričný rešpekt.

Na chlapcov som si ešte spomenul v obchode, keď mi predavač núkal 2 dresy Manchester United. Jeden za 19,99 € a druhý vraj originál tiež za 19,99 €. Vraj výhodná cena, nemám váhať.

Tak neváhajte ani vy, cestujte, spoznávajte iné kultúry, iné krajiny, iné mestá, iné zvyky. My sme síce túto dovolenku strávili hore pupkom a nechali sa obsluhovať, ale aj to je skúsenosť, ktorá nás posunula ďalej. 

Hlavné mesto provincie Ligúria - La Spezia

Turistický odrazový most do vysnívanej oblasti Cinque Terre je určite mesto La Spezia. Mesto s námorným prístavom a vojenskou akadémiou je typickým turistickým letoviskom. Naštastie, je koniec mája a sezóna nie je ešte v plnom prúde. Za ten týždeň čo sme tu, som prevažne videl Američanov, Nemcov, Japoncov a sem tam Taliana. Prvý večer sme mali šťastie na rodeného talianskeho Rómea, ktorý nám naservíroval večeru za pár eur. Jedálny lístok bol určite generačný, dedený po starom otcovi. Súdim to podľa prašnej patiny a záhyboch na plastovom lístku. Koberec na stole tiež nepridal na prvom dojme. Najšťastnejšia bola určite dcéra, ktorá bola z 60 ročného Rómea určite unesená. Rómeo možno nemal až taký šarm, ktorým by si ju získal, ale čerstvá focaccia (taliansky chlieb) definitívne zabrala.

Vyznávačom turistiky určite odporúčam turistické chodníky v tejto oblasti. Doslova tu existujú 100ky chodníčkov nad prekrásnym modrým Ligúrskym morom. Výhľad z útesu pri rannom behu určite stojí za to. Život v minulosti tu musel byť krásny, ale krutý. Dnešným problémom tunajších ľudí je určite parkovanie a komunálny odpad. Rezidenti majú špeciálne upravené koše na "kľúčik", kde hádžu separovaný odpad. Ja ako turista, si neotvorím. Náš odpad teda ostáva nedoriešený a do stratena uschovaný v apartmáne, kde sme bývali.

 

Asi najviac ma vytáča na talianskom spôsobe života - poludňajšia siesta. Chápem, že reštaurácie bývajú od 13:00 do 16:00 zatvorené, ale prečo sa s tým stretávam aj v supermarkete? Neviem si predstaviť, že by u nás v takom veľkom reťazci, ako je Tesco, či Coop napísali malú ceduľku, že dnes máme od obeda siestu a otvoríme až o 16:00.  Chápem, že taliani obedujú a večerajú neskoro večer, ale až takto do extrémov to hrotiť. Taliani nepoznajú môj hlad a náladu okolo neho 🙂.

Odpustil som im túto trúfalosť až nasledujúci deň, kedy ma dostala nádherná pláž Baia Blu. Ak si tu nájdete parkovacie miesto tak máte vyhraté. Potom vás už čaká len málo osídlený priestor medzi morom a prírodou. 

Nádherné pláže nájdete určite v Porto Venere. My sme okrem toho našli aj najlepšiu pizzu na svete. Dlhé roky bol môj najkrajší gastropizza zážitok v zime, v Dolomitoch na chate pri lyžovačke. Tento týždeň bola však latka poriadne posunutá.

Posledný deň sme strávili v jednom z dediniek Cinque Terre - Riomaggiore. Bola to už moja druhá návšteva tejto úchvatnej dedinky a myslím, že som si opäť niečo pocitové odtiaľ odniesol. Ako sa hovorí, raz vidieť je lepšie ako 100x na fejsbučiku scrollovať.

Rytmus života vo Florencii

Ubytovali sme sa tesne za tabuľou s nadpisom FIRENZE (Florencia). Jednou nohou v meste a tou druhou na vidieku. Do historického centra to máme peši 40 minút, za to do prírody 5 minút. Výhodou tejto pozície je nočný pokoj, ticho, žiadny zablúdený turista, či rozjašený talian na mopede. V noci sem tam počuť zavíjajúceho psa, ale to by som nebral ako veľkú nevýhodu.

Máj je ideálny mesiac na spoznávanie cudzej krajiny. Nieje ešte tak teplo a turisti sa dajú zvládnuť. Spoznávanie krajiny sa dá robiť aj inak ako to robia ostatní. Ja som sa to rozhodol urobiť počas ranného behu.  Nechýbala svojka na námestí Piazza del Duomo či Palazzo Vecchio s minimom nadržaných turistov.

Základná charakteristika mesta teda zvládnutá ešte v skorých ranných hodinách. Inak je to tu poriadne preplnené. Skúsili sme takéto svojky aj s plne naloženým kočíkom, ale to už nebolo ono. Po prvom týždni už viem, kde pôsobili a čo robili moje obľúbené korytnačky z detstva Leonardo, Donatello, Michelangelo a snáď aj Raffaelo. Cestou späť sme prešli slávnym mostom Ponte Vecchio. Neviem, čo všetci na ňom vidia. Počas druhej svetovej vojny to bol síce jediný most, ktorý sa nikto neodvážil zbúrať pre jeho historickú hodnotu, ale na mňa až tak nezapôsobil. 

Samozrejme každému sa páči niečo iné, takže to už nejdem rozvádzať. Určite odporúčam trochu zabudnuté námestie Piazzale Michelangelo, ktoré leží tu: https://goo.gl/maps/Vxf7bhk5Qgo. Odtiaľ vidíte Florenciu ako na dlani. Od rodeného taliana sme sa dozvedeli, že neďaleko našeho príbytku je kláštor, kde na príkaz Napoleona bol pred pár stovkami rokov na určité obdobie presťahovaný pápež https://goo.gl/maps/otSPKj2aKS12 Zaujímavosťou je, že mnísi v kláštore mali povolené sa  medzi sebou rozprávať len jednu hodinu týždenne. To by sa niekedy zišlo aj v dnešných časoch na určitých miestach. :)

Tiež som sa už stihol zamilovať do toskánskych vín. Florencia leží v severnej časti vínnej oblasti Chianti, čiže kvalitné víno tu nechýba. Návšteva supermarketu mi vyrazila dych v podobe výberu zeleniny a ovocia. O bresaole (sušená šunka) alebo ciabatte (taliansky chlieb) škoda aj písať ódy. Jednoducho raz vyskúšať je lepšie ako 100x čítať. Z domácich prác som vyskúšal improvizovanie nad sporákom pri varení rizota na bielom víne podľa talianskeho receptu. Neutíchajúci hlad aj po zjedení  rizota nás napokon prinútil návštíviť pizzeriu.

Cez víkend sme stihli navštíviť 7 div sveta - šikmú vežu v Pise. Odporúčam si ju pozrieť cez google maps walking tu je link https://bit.ly/2IxDn0U. Škoda, že to bolo historicky jediné čo som v Pise stihol vychutnať. Nie že by tam nič iné nebolo. 😉 

Ak by som to zhrnul, prvý týždeň bol určite adaptačný. Museli sme si nájsť náš nový režim v meste, ktoré sa  nazýva "Atény Talianska”.


Uvidíme, ako dopadne tento týždeň. Máme naplánovaný kurz pečenia koláča tiramisu alebo návštevu ochutnávky vín v oblasti Chianti.