Za pamiatkami Paríža

Na moje prekvapenie vstávanie o 01:30 (sobota) mi nerobilo problém. Všetko nachystané, smer jasný.

BB - Viedeň - Paríž odlet 6:50 s parkovaním na letisku. Cesta na letisko dopadla na výbornú a nevyrušila ju ani diaľničná príhoda splašenej mačky vrhajúcej sa pod naše auto. Reflex v takú skorú hodinu zafungoval, až som bol vďačne prekvapený. Po prílete do Paríža nás dohodnutý vodič čakal na nesprávnom termináli. Nemám z minulosti dobrú skúsenosť, ak sa spolieham na niekoho iného. Tento raz to bola cestovná kancelária, respektíve ich vybavený vodič. Telefón pomohol a po hodine čakania, sme sa dočkali. Vodič si to vyžehlil luxusným mercedesom a príjemným vystupovaním. Ten večer sme stihli navštíviť gigantickú galériu v Pompidouovom centre. Zaujímavosťou je novodobá architektúra  v historickom centre Paríža. Bila do očí na kilometre. V krajine vína a obzvlášť v Paríži, by som nečakal, že budem večer otvárať víno zubnou kefkou.  Improvizácia žala úspech v podobe lahodného francúzskeho Merlotu.

Druhý deň ako z rýchlika - Víťazný oblúk (Arc de Triomphe), druhá najbohatšia ulica sveta (Champs Elysees), Eifelovka (Eiffel tower), vojenská univerzita (École Militaire), invalidovňa (Hôtel des Invalides), Luxemburský palác (Palais du Luxembourg), Most Alexandra III. Obelix (egyptský dar Francúzom) a nakoniec exteriér múzea Louvre (Musée du Louvre). Močové mechúre dostali riadne zabrať, pretože nebol čas zastavovať pri takom kultúrno-informačnom pretlaku.

Tretí deň sa začínal v časti Montmartre. V minulosti to bolo samostatné mestečko nad severom Paríža. Dnes je to jeho časť. V meste na kopci hľadalo inšpirácie a lacnejšie bývanie mnoho mladých, či starých umelcov z celého sveta. Ešte aj v týchto časoch bolo cítiť príjemnú atmosféru a vôňu čerstvo namletej kávy. Zaspomínali sme si krátko na muzikál Moulin Rouge a tiež zavítali na ostrov Cité, kde je umiestnený Chrám Matky Božej v Paríži (Notre-dame de Paris). Určite odporúčam plavbu po rieke Seina. Bola to príjemná bodka dňa. S tou bodkou ešte pomaly, pretože náš deň končil až o druhej ráno. Neodolali sme, a po druhom otváraní tentoraz bieleho Burgúnskeho vína, opäť raz  zubnou kefkou, sme sa vybrali opäť na Víťazný oblúk a odtiaľ na Eiffelovku. Tentokrát v noci. Problémom bola cesta naspäť a odstavené metro, či grcajúci pasažier v autobuse.

Štvrtý a zároveň posledný deň priniesol kultúrny a fyzický útlm. Bolo to už na nás dosť, tak sme to poňali trochu netradične. Výletom do štvrti Saint-Denis. Domov národného štadiónu Stade de France. Dejisko finále MS vo futbale v roku 1998. Od sprievodcu štadióna som sa dozvedel veľmi veľa zaujímavých informácií a mal možnosť vidieť hráčske, či prezidentské priestory. 

Príjemný poznávací zájazd, veľa kultúrnych zážitkov a ďalšie veľké mesto aspoň trochu okukané.

Krásy Malorky

Začalo to príhodou ako z filmu. Odložených 150 eur, (ktoré slúžilo ako vreckové), som zabudol v pase. Letisková kontrola za priehradkou galantne otvára môj pas a šup peniaze jej vyskočili do náručia. Sekunda jej prekvapenia, dych sa zastavil a ja som sčervenel ako paradajka. Moja manželka to však obrátila na srandu. Vraví jej : "Stále sa ho pýtam, kde sú peniaze a oni sa konečne našli". Všetci sme sa pobavili a náš výlet mohol začať. Tento rok to bolo prvýkrát kompletný servis. Nechali sme naše starosti na cestovku a okrem vybrania destinácie a povinnej platby, nebolo treba nič riešiť. Naš výlet do Cala d'Or na Malorke nemal žiadne výrazné komplikácie, ak nepočítam ranné vstávanie o 3:00, či neprítomnosť sľúbeného delegáta v Palme.

Zažili sme 'tenkrát poprvé' - cesta lietadlom s našou princeznou. Keďže čas pred dovolenkou bol nabitý programom, prácou a učením, nestihli sme stresovať, ako to celé zvládne princezná, ale ku podivu, cesta prebehla pohodlne. Žiaden plač, žiadne slzy, stačili DRU tyčinky a puzzle skladačka.

Pláže na východe Malorky ľudia odjakživa nazývajú kaly. Sú to také malé skalnaté útesové pobrežia, upravené na kúpanie. Voda prirodzene studená, ale čistá a azúrova ako v Karibiku. Španielska kultúra na nás dýchala z bielych oblých domov so zelenými okenicami, z paliem upravených do tvaru ananásu, z veľkej gotickej katedrály v hlavnom meste Palma de Mallorca a samozrejme zo Sangrie (víno s ovocnou štavou). Unikátom nášho malého mesta bol aj pozostatok pevnosti Es Forti, z ktorej bol dych berúci výhľad na nekonečné more, ostatné mestské kaly a lode prichádzajúce do prístavu. Jedno doobedie sme sa autobusom vybrali aj na najkrajšiu pláž Cala Mondrago. Príchod autobusu nebol s nemeckou presnosťou, ale ten výlet stál za to.

V meste, kde sme bývali existovali len tieto typy ľudí - Angličania, Nemci, lokálni Katalánci, a my. Je to raj pre Angličanov, takže všade bolo počuť 'speakovanie'. Rôzne prízvuky, skracovanie slov, bolo im ťažké rozumieť a nám bolo ťažko sa dorozumieť, keďže náš prízvuk bol slovenský. Našej princeznej to však nevadilo. Každú konverzáciu začala slovom 'helou' a potom šla svojou cestou. Ku koncu dovolenky zmenila pozdrav na 'ola', ale aj tak jej všetci rozumeli. Zaujímavé, že?

Taktiež som zistil, že mám vysoko nastavenú latku vďaka našim krásnym a príťažlivým slovenským ženám, ich vzťahu a starostlivosti k deťom a prirodzenej priateľskosti voči ostatným.

Rivalita miest je podchytená už v mladom veku Angličanov. Presvedčil nás o tom chlapec s dresom Manchester City, ktorý bol nenávidený hneď prvú minútu, ako navštívil detské ihrisko, ktoré patrilo desaťročným chlapcom zjavne uznávajúcim klub Manchester United. Terčom posmechu sme boli aj my, kedže sme nerozprávali "ich" rečou. Chlapci sa ale prepískli, keď im manželka s kľudom Angličana po anglicky povedala, že ich jazyku rozumieme a vieme o čom hovoria. Zahanbení junior hulligans stíchol a my sme do konca pobytu získali patričný rešpekt.

Na chlapcov som si ešte spomenul v obchode, keď mi predavač núkal 2 dresy Manchester United. Jeden za 19,99 € a druhý vraj originál tiež za 19,99 €. Vraj výhodná cena, nemám váhať.

Tak neváhajte ani vy, cestujte, spoznávajte iné kultúry, iné krajiny, iné mestá, iné zvyky. My sme síce túto dovolenku strávili hore pupkom a nechali sa obsluhovať, ale aj to je skúsenosť, ktorá nás posunula ďalej.